Vyrezávaný medveď

BLOG: Tri dni v Tatrách s boľavou nohou. A predsa to za to stálo!

Naša pravidelná prispievateľka Milena si vyskúšala, aké je to stráviť v Tatrách víkend, keď nie ste zrovna zdravotne fit. Svoje zážitky pre nás spísala v nasledujúcom blogu. 

Čo robiť, keď úraz zhatí všetky plány na vysokohorskú turistiku? Určite nezostať doma. Tatry môžete vidieť aj z celkom iného pohľadu.

Tatry akoby hľadali svoju novšiu tvár. Na jednom mieste na vás dýcha história a prekrásna nostalgia predchádzajúcich storočí. Inde vás zaskočí vyšumená pompéznosť kedysi ambicióznych a dnes tragicky zanedbaných socialistických stavieb.

Niekde stretnete perfektné moderné služby, niekde rovnako perfektné, no práve preto, že sú akosi nemoderné. Výborné nápady strieda nezáujem a až nepochopiteľná nedôslednosť. A to všetko v prostredí neopakovateľne krásnej prírody.

Aspoň tak sme Tatry pri svojej ostatnej návšteve videli my. Okolnosti nás donútili, pozerať sa na Tatry aj trocha inak, ako sme zvyknutí.

V hlavnom prúde s ľuďmi v kroksoch

Cesta našej dvojčlennej turistickej expedície začala úrazom. Ešte v teple domova, avšak už s objednaným nocľahom v dvoch tatranských súkromných penziónoch v čase, kedy Booking.com neumožňoval storno.

Skúsili sme a urobili sme dobre. Hoci sezóna bola za dverami, majitelia ubytovania v Lendaku a v Starom Smokovci bez akýchkoľvek prieťahov a finančných sankcií umožnili presun termínov o dva týždne neskôr. A tak sme si v Tatrách prežili krásny začiatok sezóny.

Zranenému členku pomohla bandáž a veľmi pevné vysoké horské topánky. Napriek tomu sme museli zmeniť nielen dátum, no aj program cesty.

Boli sme odkázaní len na krátky výlet bez veľkých vychytených túr. Zostali nám presuny autom,  lanovky, ľahké trasy, ktoré zvládnu aj rodiny s deťmi či tehotné a „moderní“ , horalmi vo všeobecnosti odsudzovaní ľudia v sandáloch a kroksoch. A na rôzne aktivity, ktoré by sme inak vyhľadávali len v čase dažďa – kaviarne, múzeá a atrakcie.

Raj pre turistov i realitkárov

Začali sme prehliadkou Tricklandie v Starom Smokovci. Ozaj dobrý dojem vystriedalo mierne rozčarovanie. Vedľa centrálneho parkoviska síce svietila krásna tabuľa verejného WC vybudovaného s pomocou európskych peňazí, no už o pol štvrtej poobede bolo zatvorené. A keďže chýbala základná informácia, dokedy je vlastne ľuďom k dispozícii, opýtali sme sa v neďalekom obchode. „Pani chodí ráno a po obede, záleží na nej. Ale je to zadarmo,“ dozvedeli sme sa. Začalo byť zrejmé, že naša cesta bude chcieť troška iný spotrebiteľský prístup.

Po ceste do Lendaku sme sa zastavili v Bachledovej doline. Lanovka ešte nepremávala a tak sme zostali v reštaurácii na čaj.

„Prišli ste sa pozrieť?“ opýtali sa nás starší manželia, ktorí oddychovali ako my na terase, a viditeľne hľadali niekoho, s kým sa môžu porozprávať. Boli sympatickí a napokon vysvitlo, že nepatria k turistom, ale k domácim.

V ich okolí sa teraz ľudia živia najmä prenájmami a veľa nehnuteľností je na predaj. „Realitkári majú raj. Kupujú ľudia od inokadiaľ, nie naši,“ dozvedeli sme sa. Byť domácim má podľa nej aspoň u nich výhody: „Lanovku máme ako domáci zadarmo. Preukazovať sa ani netreba. Je nás tu málo, všetci sa poznajú.“

Skromne, ale s láskou

Asi sa to nemá hovoriť nahlas a už vôbec nie otvorene písať, no v malých penziónoch a apartmánoch je v Tatrách zvykom nechávať hosťom kľúč skrytý pri dverách. Inak to nebolo ani v Lendaku – v obci, ktorá sa nachádza trocha stranou od hlavných turistických centier Vysokých Tatier. Vysoký chlapisko, ktorému rodinný dom s ubytovaním patril, nás prišiel privítať, až keď sme sa vybalili.

„Nie je nás tu veľa, ktorí prenajímajú,“ povedal a poctivo a bez rozpakov vymenoval celú svoju konkurenciu. „Ľudí tu živí najmä hospodárstvo,“ povedal.

Dom zdedil po rodičoch. Spravil, čo bolo najnutnejšie – vymenil postele, kúpil nové matrace, vankúše, pokrývky i posteľnú bielizeň. Wifi pripojenie frčalo tak, že ani v dedinách pri Bratislave také nekúpite. Ochotne sľúbil, že ráno donesie nejaký domáci syr.

Keď sme parkovali, bolo treba odohnať sliepku, no bolo pekne pokosené. Vo dvore rozpadajúca sa drevenica, v dome, v nezamknutých skriniach boli ešte staré sviatočné zástery, ktoré by privítal  každý folklórny súbor. Našli sme aj starý pas a iné kúsky oblečenia, a to sme si nedali ani nijakú vážnu prácu – hľadali sme totiž pôvodne iné nutné vybavenie. Myslím dokonca, že sme varili v hrncoch ešte po starej mame, tak ako ich čisté s láskou odložila. Prespali sme – žiaden luxus, ale príjemne, voňavo v pokrývkach, takmer ako doma u babky na dedine. Za celý dom sme zaplatili zhruba 27 eur. Na jednu noc boli celé dve poschodia naše.

Zanedbané stavby v lone krásnej prírody

Ďalší deň sme sa rozhodli prežiť na Štrbskom Plese. Kryté parkovisko bolo, jedným a umierneným slovom povedané, otrasné. Jediné príjemné, čo zatečená stavba ešte z čias socializmu ponúkala, bol tieň a príležitosť niekde blízko odstaviť auto.

Začal sa deň plný rozporuplných pocitov. Veveričia dráha pred prázdninami fungovala len cez víkend a burinou zarastený pozemok dal tušiť, že sa aj tak využíva len časť. Telefón z webovej stránky nik nedvíhal a na búdke viselo oznámenie, že cez víkend má pršať a tak bude zatvorené aj počas nasledujúceho dňa.

Prechádzka okolo jazera je stále nádherná. A to aj napriek udalostiam, ktoré vzali Tatrám množstvo stromov (napokon, na mnohých miestach už dorastajú nové, svieže stromčeky). Pri jazere sa dá dobre poobedovať. Jedného zarazí iba to, že v štýlovej reštaurácii, kde si špecialitu môžete kúpiť za 25 eur a obsluha pribehne k zákazníkom v slušivých krojoch, si neustrážia architekta.

Dvere na ženskom WC sa nedali zatvoriť. Boli väčšie, ako zárubňa. O nápisoch pre užívateľky, prilepených nie príliš vkusne a ani nijako dôkladne izolepou v kancelárskych obaloch, ani nehovoriac.

Zrekonštruované stavby pri jazere rovnako ako zábavky pre turistov od skrášľovacieho spolku vnášajú do prostredia pocit, že predsa len nie je všetko nanič. Nebyť čiastočne sa rozpadajúceho dreveného zábradlia pri jazere pred i za drahými nehnuteľnosťami, niektoré už tiež miestami potrebujú poopraviť novú fasádu.

S výborným pivom, ale bez nočného maškrtenia

Ďalšiu noc sme mali objednanú opäť v penzióne, tentokrát v Starom Smokovci. Šťastie nám neprialo, majiteľ tesne predtým, ako sme sa chceli ubytovať, zavolal, že majú pokazenú kanalizáciu a že má pre nás nový nocľah. „Trochu strohejší ako u nás, ale za nižšiu cenu,“ povedal do telefónu a cez SMS poslal telefónne číslo.

Cena bola nižšia, no ponúkaná ubytovňa (nie penzión) napriek príjemnej recepčnej nezodpovedala naším predstavám o pokojnej noci. Od centra Smokovca bola navyše ďaleko a museli by sme ísť na pre zranenú nohu prijateľnú večernú prechádzku autom.

Vďaka internetu a pohotovosti nových domácich (a kľúčiku schovanému pri vchode, pretože neboli doma ale v obchode), sme sa ubytovali v inom penzióne, umiestnenom v krásnej tatranskej historickej budove. Noc s raňajkami v centre Starého Smokovca pre dve osoby vyšla na 61 eur (odporúčaná, ale „sparťanská“ ubytovňa bez raňajok vychádzala zhruba na polovicu).

Vďaka dobrému umiestneniu nového bývania sme sa stihli vyviezť pozemnou lanovkou hore na Hrebienok. Pre novú výstavbu v centre sme sa síce k stanici museli prepašovať cez cudzí pozemok.  No videli sme výstavu modelov horských chát i odpočívadlá s krásnymi vyrezávanými medveďmi. Dobrý nápad a zadarmo. Škoda len, že cesta k nim viedla cez neupravenú plochu, ktorá tak trochu pôsobila, že nás tam vlastne ani nechcú.

Ten deň sme zažili ešte dve prekvapenia. Prvým bolo vynikajúce domáce pivo a chlieb v miestnej biopredajni. Druhým to, že v Smokovci ľudia zrejme žijú zdravo a majú pevnú vôľu. Dostať chuť na niečo sladké sa tam totiž po ôsmej večer neoplatí. Všetko, kde by sa dalo niečo na uspokojené márnivých chutí zhýčkanej ženy z Bratislavy kúpiť a zároveň by sa tam nemuselo ísť autom, bolo zatvorené.

Koľko sa platí?

Posledné ráno sme sa ponáhľali do Tatranskej Lomnice. Nepomohlo to, lístky na lanovku na Lomnický štít už boli krátko po otvorení pokladní vypredané. S členkom v rekonvalescencii sme sa rozhodli vybrať na Lomnické sedlo a spraviť tak aspoň jednu minitúru v pravom vysokohorskom prostredí. Kým sme čakali v rade na lístky, pozorovali sme tiežturistov s rovnakým údelom.

Neradi by sme dávali ďalší tip pre podnikateľský zámer, no šokovala nás zahraničná skupinka, ktorá sa rovnako šokovanej zamestnankyne pri predaji lístkov pýtala na to, či a koľko sa platí za fotenie z lanovky a na vrchole hôr.

Lanovky a pohodlné chodníky i zariadenia so službami až na vrchole približujú hory ľuďom. Na jednej strane oberajú o romantiku tých, ktorí sú fyzicky zdatní až výnimoční a stačí sa im spoliehať sa na vlastné nohy. Na druhú stranu nápady na zážitkové atrakcie, ako noc v chránenom prostredí na Lomnickom štíte, či romantická večera pod hviezdami na Skalnatom Plese, môžu prebiť potrebu mladých ľudí zostávať v panelákoch vo virtuálnej realite počítačových serverov a hier. So psíkom, v sandáloch i s bruškom po ôsmich mesiacoch tehotenstva, ako aj so zranenou nohou sa dostanete aspoň kúsok k majestátnym horským štítom. A nemusíte mať zrovna špeciálnu výbavu a prekonávať chodníky s reťazami, aby ste ocenili, akú krásu Tatry ponúkajú.

Každý na takéto výlety fyzicky nemá a predsa by chcel vidieť, ako sa vietor láme o skaly, ako hlboké sú údolia a ako sa blyští sneh na štítoch hôr, hoci je už leto.

Náš trojdňový expresný výlet s boľavou nohou po výstavnej sieni Slovenska sa skončil. Tatry sa nám páčili. Už teraz vieme, že nabudúce nepôjdeme za horami do Rakúska či Švajčiarska. Zaplatíme radšej v takom zariadení, ako sme našli v Lendaku alebo v podobnom penzióne, budeme rešpektovať miestne zvyklosti, zoberieme si so sebou hotovosť a kúpime si pekný suvenír, ktorý možno vyrobila a do obchodíku dodala nejaká mama na materskej dovolenke. Najskôr chceme spoznať to, čo máme doma. Hoci aj ako obyčajní turisti s deťmi a so psom.

Čo nás prekvapilo?

  • Ak chcete platiť v Smokovci (ale aj inde) kartou, veľmi nepochodíte. Univerzálna odpoveď, keď sa ako turista na to opýtate, je „Tatranci majú radšej, keď im v rukách šuštia skutočné peniažky.“
  • Pokiaľ nepoznáte všetky štíty zo školy naspamäť a chcete vedieť, ktorý je ktorý, zoberte si so sebou mapu. Prehľadné zobrazenie pre neznalých sme našli napríklad len na Štrbskom Plese.
  • Múzeá, výstavy či expozície nemusia byť nudné. V Tatrách sa nachádzajú viaceré, ktoré sa oplatí vidieť, aj keď neprší (napríklad Múzeum zimných športov v Tatranskej Lomnici, výstava Chaty Tatier na Hrebienku, výstava štýlových šperkov v Starom Smokovci, Wild Park s exotickými zvieratami a prednáškami o nich vo Veľkej Lomnici a iné).
  • Okrem štýlových a rýdzo tatranských suvenírov vás možno budú pohoršovať lacné gýče. Nie je to nutné. Videli sme napríklad dievčatko, ktoré síce vybehlo pre magnetku s princeznou Elzou, no napokon odišlo s taštičkou s originálnou miestnou výšivkou.