Časopis Vysoké Tatry č. 4/1984

Doprava trápila Tatry už pred 30 rokmi. Medzi návrhmi riešenia už vtedy nechýbal elektrobus či lanovky

Tatry hľadajú riešenie na zníženie intenzity dopravy už od 80-tych rokov. Dobová tlač píše, že medzi návrhmi riešení sa už vtedy objavili záchytné parkoviská v podhorí a nadväzujúca kyvadlová doprava, tatranský trolejbus na Ceste slobody, ako aj využitie lanových dráh pre ekologickejšiu dopravu v Tatrách. Prečítajte si, čo odborníci navrhovali na problém, ktorý trápi Tatry dodnes, už pred vyše tridsiatimi rokmi.

Tatry sa za 30 rokov zmenili, dopravný problém však zostal

Tatry zažili ročný rekord návštevnosti 5,5 milióna turistov v 80-tych rokoch minulého storočia. Toto číslo pritom „nevyskočilo“ z roka na rok, ale povážlivo rástlo od polovice 70-tych rokov. Dnes je síce počet turistov približne polovičný, avšak dopravný problém zostal veľmi podobný.  Väčšina návštevníkov totiž vtedy aj dnes prichádza do Tatier vlastným autom. Na dopravný problém sa už pred troma dekádami snažili nájsť recept viacerí odborníci. Kým niektoré nápady sú už dnes prekonané, viaceré akoby popisovali dnešný stav.

Tatranský autobus dostal červenú

Autobusová doprava bola za socializmu mimoriadne rozšírená. Nečudo, že sa tento prostriedok zvažoval ako nástroj kyvadlovej dopravy zo záchytných parkovísk do horských osád. Tento nápad si však veľmi rýchlo našiel odporcov medzi odborníkmi. „Nahradenie osobných áut autobusmi by prinieslo vyššiu hlučnosť a znečistenie. Lepším riešením pre Tatry je elektrobus. Tatry potrebujú maximálnu ochranu a ekologicky vhodné riešenie dopravy je jej súčasťou,“ napísal v časopise Vysoké Tatry doktor Bělín v januári 1980.

Výskumný ústav dopravy (VÚD), ktorý dodnes pôsobí v Žiline, konštatoval v štúdii z roku 1981 fakt, že po Tatrách jazdí podobný počet áut ako v najväčších mestách. „Kým v Bratislave prejde po uliciach 1 000 áut za hodinu, v Tatrách je to už 600. V roku 1979 parkovalo v troch najväčších tatranských strediskách viac ako  390-tisíc motorových vozidiel.“ Už Uznesenie vlády Slovenskej socialistickej republiky č. 41/77 navrhovalo vytvoriť sieť záchytných parkovísk a radikálne (o 80 %) obmedziť dopravu autami. Aj keď pôvodný dokument hovoril o využití autobusov v kyvadlovej doprave, VÚD odporučil v štúdii ako najvhodnejší prostriedok trolejbus. „Optimálnym sa zdá zaviesť do Tatier trolejbusovú dopravu, ktorá by sa postupne nahradila modernejšími, napríklad polozávislými trolejbusmi, schopnými prejsť aj väčšiu  vzdialenosť bez závislosti na trakčnom vedení. A nakoniec prejsť na úplne nezávislé vozidlá na elektrický pohon,“ píše Ľubomír Machaj v čísle 1/1981 časopisu Vysoké Tatry.

Regulácia návštevnosti cez dopravu

Obrovský nával turistov v 80-tych rokoch znamenal aj zásadný zásah do prírodného prostredia. Sčítaním rôznych prečinov návštevníkov v roku 1981 sa zistilo, že 4 000 ľudí zámerne vyhadzovalo odpadky, 2 000 ľudí trhalo kvety v chránenom území, tri stovky návštevníkov zámerne plašili zver a vyše 4 000 „vyrušuje svoje okolie krikom, hlukom z rádia a magnetofónu“.  Úlohu regulovať tok turistov mala prevziať aj dopravná regulácia. „Dopravu môžeme regulovať dvoma spôsobmi: priamo, obmedzením kapacity dopravných zariadení, alebo nepriamo prirodzeným výberom, keď isté ťažkosti odradia časť návštevníkov,“ píše architekt Pavol Repka v čísle 3/1981 magazínu Vysoké Tatry, pričom medzi spomínané „ťažkosti“ zaradil aj vyššiu cenu lístkov.

Veľký a malý tatranský okruh

V roku 1982 sa spustila diskusia o vytvorení tzv. malého tatranského okruhu, ktorý mal prepojiť významné strediská v podhorí Tatier od Lysej Poľany, cez Východnú a Štrbu až po Zuberec a Suchú horu.  Naň mal nadviazať tzv. Veľký okruh ako privádzač dopravy zo širokého okolia. Tá zásadná zmena však spočívala v obmedzení áut aj autobusov na 20 percent a posilnení tatranskej železnice ako nosného systému kyvadlovej dopravy. Toto riešenie však narazilo na problém: odhadované náklady na záchytné parkoviská sa už vo fáze projektovania takmer zdvojnásobili (a ich výstavba sa odsunula o ďalšie roky).

Lanovky ako primárna doprava v Tatrách

Ing. Ivan Sútoris z Vládneho výboru pre cestovný ruch publikoval v časopise Krásy Slovenska (číslo 12/1982) svoju víziu využitia lanoviek ako ekologického riešenia dopravy v Tatrách. „Pracuje sa na perspektívnom preskúmaní možnosti využiť lanovú dopravu ako primárnu dopravu.“ VÚD dostal zadanie na štúdiu riešenia v Demänovskej doline aj na niektorých úsekoch vo Vysokých Tatrách. „Predbežné výsledky ukazujú, že by bolo možno úplne vylúčiť individuálnu automobilovú dopravu a nahradiť ju lanovou bez akýchkoľvek exhalátov a hluku. Osobne verím, že v budúcnosti pomôže lanová doprava pri obmedzovaní negatívnych dôsledkov v hodnotnom prírodnom prostredí.“

Prirodzený regulátor: cena

Prvýkrát sa idea zavedenia vstupného do Tatier objavila v roku 1986. Rok predtým otvorili Technické služby Vysoké Tatry záchytné parkovisko v Dolnom Smokovci a pokúsili sa jeho vyťaženosť podporiť cenou: kým v Starom Smokovci stálo parkovanie 20 korún, na novom parkovisku len pätinu, 4 koruny. Výsledok? Dolný Smokovec zíval prázdnotou, aj keď bola z neho zabezpečená pravidelná kyvadlová doprava. „Tu pomôžu len opatrenia, že sa určia poplatky  za vstup do Vysokých Tatier, čiže za vstup autom do národného parku a postavia sa závory na výber mýta,“ zamýšľala sa Mária Kusendová vo vydaní č. 4/1986 časopisu Vysoké Tatry.

Tento plán sa stal sčasti realitou v roku 1987. Skúšobné obmedzenie vjazdu áut do tatranských horských osád odklonilo polovicu áut v letnej sezóne na záchytné parkoviská. Konkrétne, vyše 12 000 áut parkovalo v Dolnom Smokovci a takmer 25 000 áut pri Eurocampe FICC. Že išlo len o prvý pokus, dokazovali preplnené kyvadlové autobusy aj tatranské železnice. Záver bol však jasný: „Môžeme jednoznačne konštatovať, že obmedzenie individuálnej automobilovej dopravy vo Vysokých Tatrách znamená ozdravenie životného aj prírodného prostredia a už prvá sezóna ukázala pozitívne výsledky,“ napísali v druhom čísle magazínu Vysoké Tatry v roku 1988 autorky analýzy T. Hoholíková a M. Kusendová.

Obmedzenie automobilovej dopravy však vydržalo v Tatrách len tri sezóny. Skončilo sa v lete 1990 zmenou nariadenia Miestneho národného výboru. Tento krok priniesol hneď v prvej sezóne štvornásobný nárast áut v Starom Smokovci. A odvtedy je doprava opäť kľúčovým problémom, ktorý sa rokmi iba prehlbuje. Keďže prakticky identickú výzvu riešili Tatry už pred 30 rokmi, stojí za úvahu zvážiť pri riešeniach aj skúsenosti spred troch dekád.