Martin Urbaník (vľavo) a Tomáš Kačmarčík

Dvojicu ultrabežcov spojil sen za jeden deň prebehnúť 12 tatranských chát

SERIÁL: TATRANSKÉ CHATY

Čarovné miesta, ktoré môžu byť štartom aj cieľom. Stoja na rázcestí rozprávky, legendy a pravdy. Ponúkajú občerstvenie, ktoré do žíl vlieva silu a do nôh energiu, sú útočiskom v najťažších chvíľach aj miestom ľahkomyseľnej veselosti. Tatranské chaty nás priťahujú svojím jedinečným svetom, preto sme sa rozhodli venovať im seriál TATRANSKÉ CHATY. Postupne prinesieme ich príbehy v trojiciach, dvojiciach alebo jednotlivo s príhodami, ktoré sa na nich stali, pikoškami, ktoré o nich možno neviete, ba aj mýtmi, ktorých pravdivosť nie je dokázaná.

Martin Urbaník dostal na Vianoce pred štyrmi rokmi od rodičov knihu o tatranských chatách. Začítal sa, zaľúbil sa a objavil sen prebehnúť 12 tatranských chát za jediný deň. Keď o svojom pláne povedal členovi horskej služby Tomášovi Kačmarčíkovi zistil, že snívajú ten istý sen. O niekoľko mesiacov si ho splnili. Beh okolo 12 tatranských chát zaznamenali aj v dokumente 12CH Vysoké Tatry Trail.

S myšlienkou prebehnúť 12 tatranských chát si prišiel ty za Tomášom. Prečo si si vybral práve jeho?

Tomáša som spoznal v Bratislave, keď bežal Cross Country preteky Kamzík-Baba-Kamzík. Oslovil ma a hovoril, ako sa teší na moje preteky STEFANIK TRAIL. Odvtedy sme o sebe vedeli. Môj pôvodný plán pri behu cez chaty bol, že si ho zavolám na technicky ťažšie miesta, aby ma nimi previedol. Poslal som mu trasu, ktorú som si naplánoval a on mi obratom poslal rovnaký plán. Takže sa ukázalo, že sme si nezávisle od seba vysnívali to isté. Ísť tam s ním bola najlepšia voľba. Okrem toho, že je ultrabežec a člen horskej služby, je aj hasič, takže ho život naučil zodpovedne sa rozhodnúť vo veľmi krátkom čase a často aj v nebezpečnej situácii. U ultrabežcov to platí dvojnásobne. V tomto športe nevyhrávajú najrýchlejší, ale tí, ktorí vedia rýchlo a správne vyriešiť problémy.

Začínali ste na chate Plesnivec. Vstávali ste okolo pol tretej. Čo bola prvá myšlienka, keď si sa zobudil?

Zisťoval som ako na tom vnútorne som. Či sa mi chce alebo nechce. A vtedy sa mi veľmi chcelo. Celý tím sa začal potichu chystať – nechceli sme rušiť ostatných hostí na chate. Od chatárov sme mali nachystané raňajky, najedli sme sa, pripravili, vyšli sme von a tam nás veľmi prekvapilo, že bolo teplo. Hneď v prvom stúpaní sme sa spotili.

Prečo ťa prekvapilo teplo? V akom období ste bežali?

Bol to posledný októbrový víkend v roku 2015. Po ňom sa končila sezóna a niektoré časti našej trasy sa zatvárali. Mali sme jediný pokus a tiež obrovské šťastie na počasie. Mohla byť hmla a tá je v Tatrách niekedy taká hustá, že ani neviete, kde je hore a kde dole. Ale Tomáš mi vysvetlil, že sa to dá určiť podľa škrabancov mačiek na žule. Lebo keď kráčaš s klincami na nohách, robíš do kameňa ryhy, ktoré vedú v smere dole alebo hore. Nikdy nie kolmo na chodník. A to je jeden zo spôsobov ako sa dá v hustej hmle zorientovať a dostať zo šlamastiky.

Vyrazili ste teda za úplnej tmy, takú „turistiku“ človek len tak nezažije. Aký to bol pocit? 

Pamätám sa, ako sme bežali údolím ešte v kosodrevine a Tomáš raz za čas povedal „brum-brum“, ale medveďa sme nakoniec nestretli. Od chaty na Zelenom plese sme stúpali na Veľkú Svišťovku. Terén bol zľadovatený, hore sme kráčali tesne pred svitaním a z vrcholu na nás pozerali kamzíky. Keď som sa s „čelovkou“ na hlave pozeral do kopca aká cesta nás čaká, videl som, ako im svietili oči. Odtiaľ sme schádzali dole k Skalnatému plesu. Obzor už bol zlatý a všade bolo absolútne ticho. V horách väčšinou fúka, ale vtedy nič. Bol to veľmi zvláštny, silný a intímny moment, aký som odvtedy nezažil.

Sme síce ešte len na začiatku vašej trasy, ale ako si to zvládal?

Mal som pred tým behom rešpekt. Nemal som za sebou dobrú sezónu. Jedny preteky som prepálil, zhoršila sa mi imunita, polovicu sezóny som sa trápil, liečil, nevládal, ale nakoniec som bol ako-tak schopný to absolvovať. Bol som Tomášovi vďačný, že bol ochotný takéhoto pribratého chlapca z mesta s aktuálne fakt mizernou kondíciou zobrať na takúto trasu. A keď sme už odštartovali, nechal som sa trochu strhnúť. Uvedomoval som si, že je so mnou skúsený človek, čo mi dalo odvahu uvoľniť sa a ísť aj vyšším tempom. Neskôr v stúpaní zo Zamkovského na Téryho chatu som mal prvú krízu. Začal som cítiť únavu, Tomáš ma začal trochu strážiť a diktoval mi, čo mám kedy zjesť a vypiť, aby som mal energiu.

Čo zatiaľ robil tím, ktorý vás ráno vyprevádzal z chaty Plesnivec?

Zbehli z chaty dolu a čakali nás ďalej. Stretli sme sa pri Rainerovej a Bilíkovej chate, kde sme jedli, prezliekli sme sa a doplnili sme zásoby.

Kde si mal najväčšiu krízu?

Na dlhom tiahlom traverze cestou na Sliezsky dom. Na Bilíkovej chate sme sa najedli, očakával som preto príval energie, ale stalo sa niečo celkom iné. Neviem, či som bol príliš teplo oblečený, ale úplne ma vypínalo, bol som zrazu slabý a unavený. Dlho som nerozumel, čo sa vtedy stalo, ale to pripisujem slabej kondícii, v ktorej som vtedy bol.

Bola to až taká kríza, že si zvažoval, že to vzdáš?

To nie. S Tomášom sme si vtedy povedali, že to jednoducho musí prejsť, kráčali sme potichu hore, potom sme sa pomaly začali rozprávať a postupne aj bežať. Na Sliezskom dome som k tomu pridal ešte jedno pivo, v ktorom je dosť veľa cukru a už bolo všetko v poriadku. Šli sme ďalej a veľa sme sa rozprávali o osobných témach. Predtým sme sa síce poznali, ale neboli sme nejakí blízki kamaráti. Je zaujímavé ako takýto projekt dokáže spojiť aj dvoch neznámych ľudí. Dnes sa nemusíme vidieť každého štvrťroka, ale máme sa vo vzájomnej úcte a máme radosť, keď sa stretneme.

Čo sa na trase dialo ďalej?

Vyšliapali sme na Sedlo pod Ostrvou a tam som zistil, že som urobil fatálnu chybu. Keď sme sa na Bilíkovej chate stretli s podporným tímom a prebaľovali sme veci v bežeckých vakoch, vyložil som mačky. No a hore v Sedle pod Ostrvou bolo chladno, ľad sa tam netopil a my sme sa začali šmýkať severným cikcakom k Popradskému plesu. Aj Tomáš, ktorý mal špeciálne protišmykové návleky na topánky mal problém – o mne nehovoriac.

Nakoniec ste to však zišli a dostali ste sa na Popradské pleso…

Áno, prišli sme tam asi o pol tretej. Hrala tam ľudová muzika, ľudia sa lúčili so sezónou. My sme však museli ísť ďalej , lebo pred nami bola ešte Chata pod Rysmi. Prišli sme tam a keď som kupoval pivo chatár sa ma pýtal, že čo som taký zadýchaný. Tak som mu povedal, že bežíme z Plesnivca. Len si poťukal na čelo a povedal, že tam chodia všelijakí blázni, ale že toto ešte nevidel.

Tomáš spätne hovoril, že podľa jeho plánu sme mali z Rysov zostúpiť ešte za svetla. A to sa nám nakoniec podarilo, lebo tam to zľadovatené nebolo. Takže sme sa vrátili na Popradské pleso a odtiaľ vyšliapali po zjazdovke na poslednú chatu.

Na Chatu pod Soliskom, kde sa celý projekt končil. Vo filme je vidieť, že máš obrovskú radosť. Aký to bol pocit?

Cítil som sa ako prvolezec, ktorý na mape nakreslil súvislú neprerušovanú čiaru. Bol som veľmi unavený, ale mal som obrovskú radosť.

Ty si aj vo filme povedal, že ste bežali príbeh. Ako si to myslel?

Boli tam dva príbehy. Jeden bol môj. Príbeh chalana, ktorý sa veľmi túžil vrátiť do Tatier. Chodieval som tam často ako študent a znamenali pre mňa slobodu a bezstarostnosť. Bolo pre mňa veľmi dôležité byť tam, znova tento pocit nájsť a hlboko ho precítiť. A druhý bol príbeh dvoch mladých mužov, rovesníkov, ktorí síce milujú rovnaký šport, ale v tom bežnom živote žijú úplne rozdielne. Toto mám vlastne na všetkých projektoch, ktoré robím, rád. Že sa nám darí spájať zdanlivo nespojiteľné veci, a že to funguje.

FAKTY:

  • Martin Urbaník a Tomáš Kačmarčík sú dvaja z asi 600 ultrabežcov na Slovensku.
  • Každoročne sa na Slovensku beží 12 horských ultra trailov.
  • Jedným z nich je STEFANIK TRAIL, ktorý organizuje Martin na trase z mohyly M.R. Štefánika na Bradle až po sochu Štefánika na nábreží v Bratislave.
  • Martin tiež založil charitatívny ultramaratón pod lanovkou s menom UltraLanovka pre Plamienok, ktorý sa beží každoročne v apríli na bratislavskej Kolibe.

Martin Urbaník, 42 rokov, rodený Bratislavčan, žije s rodinou v Karlovej Vsi, je zakladateľom a organizátorom bežeckých pretekov v horskom teréne. Aj on sám sa rekreačne venuje ultrabehu v horskom teréne.

Tomáš Kačmarčík, 43 rokov, profesionálny hasič, hasič záchranár a  dobrovoľný záchranár horskej služby. Tomáš je bývalý majster Slovenska v kickboxe v štýle fullcontact. Horskému behu sa venuje od roku 2008 a za ten čas dosiahol v disciplínach skyrunning a ultra trail mnoho domácich aj medzinárodných úspechov. Vo voľnom čase sa venuje rybolovu, motošportu a cestovaniu.