Zuzana Kovaľová_Hotel Lomnica

Riaditeľka Hotela Lomnica: Kultúra sa od nás očakáva. A my to tak chceme

Hotel Lomnica prežíva svoje prvé leto. Pol roka po otvorení má za sebou okrem bežných hotelových služieb vianočné trhy, divadlo, otvorenie galérie a momentálne si na terase hostia užívajú Hudobné leto s autentickým folklórom, populárnymi evergreenmi i sláčikovým orchestrom. „Máme veľa nápadov, plánov na to, čo by sme chceli uskutočniť,“ hovorí riaditeľka hotela Zuzana Kovaľová. Žiadny návrh na zmysluplnú aktivitu a priori neodmieta. Veď Tatry podľa nej majú neskutočný potenciál. Hotel Lomnica ukazuje, že bývalá „stará haraburda“ sa opäť stáva centrom diania otvoreným pre hostí aj domácich. Tak, ako to bolo kedysi.

O rekonštrukcii hotela z pohľadu stavby sa už veľa popísalo. Menej už o atmosfére, ktorú sa od začiatku snažíte vytvárať. Terasa, ktorá kedysi spĺňala funkciu korza, kampaň s bývalými pracovníkmi, staré autá… Marketing ste mohli zamerať aj inak. Prečo ste sa zamerali práve na tradície?

„Iná marketingová stratégia mi ani nenapadla. Spája sa to s mojim prvým príchodom do Tatier v roku 2014, keď sme ešte len uvažovali o investícii ako takej. Pôvodná stavba bola obrastená burinou. Preskakovali sme cez potok a predierali sa do budovy cez starú bránu. Vtedajší správca, ktorý mal kľúče od jediných dverí, nás zaviedol dnu a ukázal nám pivnice, potom sme prišli do kaviarne. Videli sme vyčistené klenby, tehly, pôvodné stĺpy, veľké trámy. Keď sme vošli, ako keby ta pôvodná atmosféra, emócie spojené s hotelom, tu stále žili. Ja viem, znie to rozprávkovo, no cítili sme to skutočne tak. Náš pôvodný zámer bol vytvoriť galériu a vystavovať aj súkromné zbierky. No keď sme vošli, zámer aj cieľ boli zrazu jednoznačné: Toto musí byť znova hotel.“

Hotel namiesto galérie, to je zásadná zmena…

„Áno. Začali sa preto riešiť investičné plány, projekty. Pôvodná ubytovacia kapacita bola pre takýto hotel pomerne malá, čo by pri ekonomike prevádzky hotela dnes neobstálo. Hotel, vrátane gastronómie, totiž ekonomicky podporuje ubytovanie.  Potrebovali sme rozšíriť ubytovaciu kapacitu, vznikla nová stavba. Opäť veľmi v skratke povedané, pri komunikácii s architektonickým štúdiom sme sa rozhodli pre trend, ktorý je aj v zahraničí – spájať staré s novým.“

Vo vašom prípade nielen, čo sa týka stavby, no aj pôvodných funkcií hotela. Čo na to hostia? Čo najviac vítajú?

„Myslím, že každá z častí hotela, či je to kaviareň, terasa, reštaurácia má svoje miesto. Všímam si, že hostia či miestni ľudia vnímajú hotel predovšetkým ako celok. Tento hotel bol a opäť sa stal spoločenským centrom Tatranskej Lomnice. Nikdy akoby nepatril len tomu, kto ho vlastnil, ale aj ľuďom. Hotel sa spája s mnohými príbehmi, veď ľudia tu pracovali aj štyridsať rokov. Stretávali sa tu, hotel bol súčasťou života Tatranskej Lomnice. Už len to, že sa zrekonštruoval a znova otvoril, akoby vrátilo históriu naspäť. Aj dnes sa tu stretávajú rodiny. Bežne vidíte v nedeľu babku, deti, vnukov… aj desať ľudí za jedným stolom. Majú kávu, koláčik a prišli si sem spolu poobede posedieť.“

Domáci vás ako investorov prijali?

„Náš vstup bol kontroverzný. Ľudia boli rozpačití, pretože sme neboli prví, kto prišiel s myšlienkou hotel zrekonštruovať. Čakali, či sa naša investícia aj reálne udeje. Na konci vlaňajšieho júla sme organizovali na terase koncert. Bolo to ešte na stavenisku a chceli sme ním signalizovať ľuďom, že obnovu hotela myslíme skutočne vážne. Chceli sme im povedať, že Tatranská Lomnica je centrom kultúry, a my ideme v tomto smere pokračovať ďalej.“

Čo to všetko znamenalo pre vás, váš osobný život a kariéru?

„Ja som dovtedy pracovala v marketingu. Nebola som teda vôbec hotelierkou. Všetko som sa musela učiť. A stále sa učím. Dostala som možnosť podieľať sa na takomto projekte a sama som vtedy po dlhšom pôsobení na jednej pozícii zvažovala, či neskúsiť niečo nové. Do Tatier cestujem pravidelne už roky. Ostatných pár rokov každý víkend. Robím to, pretože ich mám rada. A teraz som sa sem už presťahovala. Nešla som do neznámeho prostredia. Naopak, pochádzam z Košíc, takže sa vraciam troška bližšie.“

K „lepším“ hotelom patria aj špeciálne služby. Vy ste sa rozhodli pre concierge – službu pre, zjednodušene povedané, individuálne potreby hostí. Je to pomerne módna záležitosť. Vychádzali ste z histórie hotela a zvažujete aj členstvo v asociácii hotelovej concierge Les Clefs d’Or?

„V tomto prípade nám nešlo o historické súvislosti. Chceme byť štvorhviezdičkový hotel s päťhviezdičkovými službami. Inšpirovali sme sa teda službami typickými pre päťhviezdičkové hotely a toto je jedna z nich. Ešte hľadáme, ako túto pozíciu uplatniť v našom prípade, pretože náš koncept je netradičný. Okrem programu pre hostí, ktorý concierge zvyčajne tvorí, my máme ešte aj mnoho iných vecí. Okrem obrazovej galérie s okolo 400 originálmi pripravujeme rôzne kultúrne podujatia, robíme špecifickú gastronómiu. Uplatnenie concierge u nás je teda oveľa širšie. Členstvo v Les Clefs d’Or zatiaľ neplánujeme, no nehovorím nie.“

K sprievodnému programu hotela patrí aj živá hudba. Pozývate umelcov, aby hrali pravidelne v kaviarni, pripravili ste Hudobné leto. Spolupracujete s miestnymi umelcami?

„V kaviarni umelci pravidelne hrávajú v piatok a cez víkend. V sobotu dĺžku našej produkcie prispôsobujeme koncertom, ktoré v Lomnici organizuje mesto. Pri rekonštrukcii hotela sme už mysleli na technickú infraštruktúru pre pódium a koncerty, a tam sa teraz odohráva aj Hudobné leto. Obidve veci sa dopĺňajú. Samozrejme, že spolupracujeme s domácimi umelcami. Je tu základná umelecká škola a hrať ku nám chodia teda napríklad učitelia – dvaja páni a jedna dáma. Pri výbere umelcov spolupracujeme s košickým symfonickým orchestrom, s divadlom. A odtiaľ získavame aj tipy. Okolo nás je veľa šikovných ľudí. Treba ich len pohľadať a potom už kontakty idú jeden za druhým. Nie je nutné, aby vám program na kľúč robila len jedna veľká agentúra.“

Tatranská Lomnica nemá divadlo, vy ste už predstavenie organizovali, prišlo viac ako sto ľudí. Suplujete tak čiastočne kultúru v regióne?

„Náš hotel mal kedysi organ. V roku 1953 tu hral klavírny virtuóz Ota Čermák a zložil tu známe Tatranské pastorále. V hoteli bývali tancovačky, plesy… Toto všetko predurčilo hotel aj k takýmto aktivitám a organizácia rôznych kultúrnych a spoločenských podujatí sa od nás akosi očakáva. Nie sme len uzavretý hotel pre hostí, každý môže vojsť. A keďže máme priestor a kapacitu, prečo by to nemohol využiť každý, kto má záujem.“

Vaša galéria má vlastného kurátora. Aké obrazy máte? Dajú sa originály u vás aj kúpiť?

„Naším kurátorom je Marián Kvasnička. Galéria – od rozmiestnenia, inštaláciu obrazov až po katalóg – však vznikla vďaka štvorčlennému tímu. Obrazy, ktoré tu máme, pochádzajú z rôznych období. Z čias, kedy hotel vznikol – obdobie Habsburskej monarchie – až po novšiu, domácu tvorbu. Aktuálne je v priestoroch pod klenbami výstava slovenského maliara českého pôvodu, Jána Hálu. Ten z Česka prišiel do Važca, kde sa mu tak zapáčilo, že už tam zostal. Ďalej sú v galérii obrazy Martina Benku, z novšej tvorby diela Milana Laluhu, Vincenta Hložníka, Márie Medveckej a ďalších. Vstupné je dobrovoľné. Aktuálne riešime lektorované prehliadky. Obrazy sú totiž aj v priestoroch, kde sú ubytovaní hostia, a musíme zabezpečiť, aby sme ich nevyrušovali. Vystavené diela nie sú na predaj, hoci nájdu sa ľudia, ktorí by ich chceli kúpiť. Uvažovali sme teda aj nad tým, že by sme zorganizovali aukciu. Ale je to zatiaľ len v našich hlavách, myšlienka zatiaľ nemá reálnu podobu.“

Keď tvoríte sprievodný program k hotelovým službám, musíte stavať na aktuálnom záujme, potrebách domácich aj turistov. Majú Tatry ešte nejaký skrytý potenciál?

„Určite áno. Dá sa tu vymyslieť a urobiť veľa ďalších vecí. Možno sa opakujem, ale je veľa takzvaných tatranských ´harabúrd´, ktoré by sa mohli dožiť znovuzrodenia. Veď sa priamo núka vrátiť časy, ktoré tu kedysi boli. Veľa cestujem do zahraničia a sledujem nielen gastronómiu, no aj rozvoj lyžovania a iných športov. Poznám dobre napríklad Dolomity, kde sa región veľmi dobre rozvíja, a ľudia medzi sebou spolupracujú. Všade sú zjazdovky, služby a pritom to vedia robiť citlivo tak, že nenarušia prírodu. Ľudia si tam nájdu svoje v zime aj v lete a funguje to. Uvidíme, čo nám prinesie globálna bezpečnostná situácia. Slováci si aj pre ňu dnes užívajú aspoň jednu dovolenku na Slovensku. Možno, že naozaj začnú viac žiť aj ďalšie lokality v Nízkych Tatrách či v Slovenskom raji.  Verím tomu, že všetko ide správnym smerom. Ja to vnímam napríklad cez služby a zamestnancov. Mnohí ovládajú cudzie jazyky, z práce v zahraničí sa vracajú s inými pracovnými návykmi a pýtajú sa, prečo to nemáme my a prečo to nerobíme takto. A vy zistíte, že sa to reálne dá.“

FAKTY:

  • Hotel Lomnica pôvodne otvorili v roku 1894 a bol vždy dôležitým kultúrnym a spoločenským centrom. Ambíciou súčasného hotela je vo vynovenej podobe ukázať atmosféru Tatier spred 120 rokov.
  • Hotel, ktorý bol zatvorený a chátral dvadsať rokov, rekonštruovali dvadsať mesiacov. Oprava národnej kultúrnej pamiatky a dostavba novej časti hotela s wellness centrom stáli sedem a pol milióna eur. Pôvodná kapacita hotela bola dvadsaťosem izieb, po novom hosťom slúži 63 izieb a štyri apartmány.
  • Terasa hotelovej kaviarne Mozart je známa tým, že zo žiadnej inej terasy vo Vysokých Tatrách nie je taký krásny výhľad na Lomnický štít.